Bol to nápad nášho riaditeľa Pavla Svrčeka. Ešte na začiatku školského roka si dal za úlohu pripraviť nejakú zaujímavú besedu pre žiakov. A keďže Ružomberok je mesto silno basketbalové, orientoval sa práve týmto smerom. Pri hľadaní základnej školy (zámer bol cielený práve na deti týchto ročníkov), kde ju zrealizovať, tiež nemusel dlho premýšľať. Vlastne vôbec. „Vyhrala“ ZŠ Zarevúca, kde má basketbal peknú tradíciu a verme, že aj svetlú budúcnosť. Direktor sa spojil s riaditeľom spomenutej „zéešky“ Michalom Lazárom a ich spoločná debata trvala len pár minút. Po nej si kolegovia podali ruky, že, samozrejme, do toho idú. Zo strany Mestského basketbalového klubu (MBK) bolo oslovené trio tréner Juraj Suja a hráčky Zuzana Lázárová a Eva Kmeťová. Napokon v „nominácii“ došlo k jednej zmene, hlavného kouča nahradil jeho asistent Michal Porubčan. Dejiskom malej slávnosti bola školská knižnica a moderátorskej úlohy sa zhostil Peter Kravčák, známa a kľúčová postava ružomberskej mestskej televízie. „Odmala som mala rada pohyb. Bavil ma futbal i ďalšie kolektívne športy. Ale keď sa mi na hodine telocviku dostalo do rúk to oranžové čudo, doslova ma fascinovalo. Povedala som si, že zo mňa bude basketbalistka. Mala som vtedy osem rokov,“ odpovedala na prvú otázku „z pléna“ o svojich basketbalových začiatkoch Lázárová, za slobodna Brezániová, ktorá je v družstve MBK dlhoročnou kapitánkou. Peťo Kravčák umne, napokon aj taká bola dohoda, viedol besedu na výchovnej vlne. Podľa toho aj formuloval svoje doplňujúce otázky. Ako napríklad pri takejto závažnej téme. „Nikdy som nemala problém spojiť školu s basketbalom. Možno aj preto, že učenie mi vždy išlo ľahko,“ prezradila o sebe Kmeťová, ktorá to v štúdiu dotiahla až po získanie vysokoškolského diplomu. Dôležitosť vzdelania podčiarkol aj Porubčan, ktorý sa roky trénersky venuje aj mladým hráčkam. „Vždy im hovorím, že na prvom mieste je škola. Potom nasleduje basketbal. Ale ten treba robiť tiež s plnou vážnosťou a dávať mu, pokiaľ možno, čo najviac.“ Malých diskutérov zaujímalo aj to, či hráčky stále pociťujú pred zápasom nervozitu. „Určitá dávka nervozity je potrebná. V správnej miere vie športovca vybičovať k lepšiemu výkonu. Prílišný stres zasa môže pôsobiť úplne opačne,“ prakticky rovnako odpovedali obe basketbalistky. A pocity po prehre? „Veru, niekedy si aj poplačem,“ priznala sa Evka Kmeťová. Tá v jednej z ďalších odpovedí vyslovila aj svoj dosiaľ nesplnený sen. „Vždy som túžila hrať na olympiáde. Zatiaľ sa mi to nepodarilo. A vzhľadom na pribúdajúce roky, možno už ani nikdy nepodarí…“ Plánovaná hodinka sa naplnila. Nasledoval potlesk vďaky milým hosťom. Z besedy sme my „dospeláci“ odchádzali s dobrými pocitmi. Asi netreba vysvetľovať, prečo…
